Dieťa z krajiny terorizmu...

16. dubna 2010 v 19:44 | B |  *Texts*
Zobudila som sa a prudko sa posadila. Celkom som zabudla že je nadomnou polica a pocítila som ostrú bolesť na hlave. Už len toto mi bolo treba! Vyliezla som za svojho pelecha a začala som sa obzerať po miestnosti. Keď sme sa sem večer ukryli bola tma, teraz som však videla že sa nachádzame v akomsi schátranom dome. Bolo tu pár starých polámaných skríň, polí a stoličiek. Všetko pokrývala hrubá vrstva prachu.
Ostatní ešte spali. Mama sedela opretá o stenu a v náručí držala môjho malého brata. Otec, ten spal pri dverách. Po špičkách som prešla k rozbitému oknu. Široko-ďaleko som nevidela iný dom, okolie bolo pusté. Jediné, čo sa v blízkosti nachádzalo bol starý skrachovaný autoservis.
Na toto miesto sme sa ukryli včera večer. Nechceli sme viac žiť tu, v štáte plnom terorizmu. Chceli sme spolu so skupinou utečencov ujsť za hranice, no prišli nám na to.
Vtedy nastala hrozná panika. Rodičia rýchlo z davu vytiahli mňa a brata. Podarilo sa nám nenápadne oddeliť od skupiny unikajúcej pred vojakmi. Temer celý deň sme bežali, bez stravy a pitia. Večer sme našli tento neobývaný dom. Zatiaľ nám poslúžil ako útočisko.
Otec sa zrazu pohol.
Úplne ma to vyľakalo.
Vstal a usmial sa na mňa. Usmieval sa, no v očiach mu bolo vidno, aké útrapy prežíva. Veľmi sa o nás bál.
Prišiel ku mne a objal ma okolo pliec.
Môj otec mal európske korene. Až jeho stará mama sa sem presťahovala a založila rodinu. Často mi rozprával, ako mu hovorila o pokojnom európsom živote. Hvoril, že v Európe ľudia môžu cestovať, takmer bez obmedzení. Rozprával mi aj o európskych kultúrach. Jeho starká pochádzala z Francúzska. Naučil ma pár francúzskych viet. Keď som bola malá, vždy som si pred spaním predstavovala, aké by to bolo, keby som v sobotu ráno nemusela byť doma, aby mi vonku neublížili vojaci alebo teroristi, keby som si vyšla do parku, ľahla si na trávu a kreslila si. Veľmi rada kreslím, no moje kresby sú často tmavé a depresívne. Taký je totiž aj môj život- tmavý a depresívny.
Čítať neviem dobre, ani písať. Nechodím do školy, učí ma mama a otec. Hovoria, že školy sú nebezpečné. Závidela som francúzskym deťom. Tie určite chodili do školy.
Vždy som sa strašne túžila zobúdzať pri vtáčom speve, no odtiaľto vtáky už odišli. Im nikto nebránil, tak hneď odleteli. Mňa prebúdza zvuk streľby a výbuchov. Preto toto ticho na samote na mňa zapôsobilo.
Spolu s otcom sme hľadeli z okna. Stále sa usmieval.
Zrazu, z ničoho nič, sa nahlas rozosmial. Nechápala som to. Prečo sa smeje? Žeby už z toho trápenia načisto zošalel?
Asi zbadal môj udivený pohľad, tak sa prestal smiať a povedal: ,,Sme zachránení chrobáčik!"
Jeho smiech zjavne prebral mamu aj môjho brata. Nechápala som to. Sme zachránení!?
,, Keď sme sa oddelili od skupiny, neboli sme ďaleho hraníc! Podarilo sa nám utiecť." povedal a v očiach som mu videla slzy radosti.
Takže sme utiekli? To je dobré. Nie, to je najlepšie! No čo bude teraz? Sme za hranicami, no Kam teraz pôjdeme? Kto sa o nás postará?...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama